Mal som kedysi neuveriteľný detský sen. Moja sesternica, bratranec a známi mi ho vykladali veľakrát. Aj ja som sa chcel pobrať Amerikou a nadýchať sa trochu inej atmosféry na inom svetadieli, ochutnať život inej povahy, zažiť iný svet. Takmer som veril, že si s týmto snom presnívam celý život. Avšak raz ten sen sa vznietol k realite a ja som si ju nestihol ani uvedomiť. Sen ostal naďalej neuveriteľným. Ako som k nemu bol bližšie, ja som len ľahostajne sníval o niečom inom. So zvláštnými pocitmi ako nikdy. Boli to krídla anjelov. Bol som tak blízko, ale ich krídla mi nedopriali ani dotyku... Moje nohy sa tak dotkli prvýkrát inej zeme, preleteli Atlantický oceán a našli aj ťažkú cestu späť domov. Moja myseľ sa však nechala odniesť niekde k oblakom. Čo tam ten chlapec vôbec hľadal?
Hm... Asi si poviete, čo tu trepem :o), ľudia by sa asi po takej šanci mali správať inak. Ja za to nemôžem. Nikdy by som neveril, že raz budem písať na stránke aj inou formou ako formálnou, objektívnou alebo informatívnou bez štípky emócie, nálady, citu a subjektívneho svojského podfarbenia. Teda bezo mňa. Veľa vecí sa mi v živote zmenilo - a ja som nikdy ani neveril, že niekedy spojím virtuálny svet s tým skutočným - a zrejme sa aj zmení. A to všetko len kvôli jednej "ceste za mlákou". Nemyslel som, že vám niekedy ukážem svoje fotky, rozpoviem niečo o sebe a prezradím jedno malé tajomstvo. Totiž nikto z mojich kamarátov predtým nevedel, že spravujem takúto stránku, nevidel som dôvody, ktoré by ma nútili to povedať. Bolo to pre mňa dosť ťažké im odrazu vysvetľovať, že vďaka nej sa dostávam do Ameriky. Verím, že sa nezľaknete a iba sa zasmejete, keď spoznáte na fotkách toho 19-ročného chlapca, ktorý práve píše. Dnes (9. 8. 2008) ma veľmi pobavil komentár od Martina k novinke na stránkach TheSims2.cz ;o). Ani som si neuvedomil, že som sa dnes prvýkrát zasmial.
Poďme konečne k veci! Všetky letenky v Košiciach mi teda starostlivo vytlačili, odovzdali mojim roztraseným rukám a ja som mame s obavami poslednýkrát pred cestou zamával. Ako som sa vytratil pri kontrolách, sadol som si, pustil mp3 prehrávač a čakal. Mal som veľký strach. Bolo iba niečo pred piatou ráno a ja som mal pred sebou kopec prestupov na prípojné lety, pri ktorých som mal niekedy obzvlášť krátky čas. V Prahe to bola iba polhodina. Nikdy som predtým neletel prestupmi a bol som na to iba sám ako prst. Cestoval som z Košíc do Prahy, potom do Paríža a z neho konečne priamo do San Francisca. Mal som prísť o nejakú polhodinu do Ameriky skôr ako kolega Laku zo spomínaných stránok TheSims2.cz, ktorý sa raz zúčastnil podobnej udalosti už pred rokom. Nanešťastie môj odlet z Paríža meškal približne hodinu, a tak som prišiel o tú polhodinu neskôr ja po mojej dlhej vyše 17 hodinovej ceste. Mobily fungovali a my sme sa na letisku San Francisca predsa stretli, hoci mi to trvalo o pár minút dlhšie, lebo som nevedel, ktorý stĺp to Laku presne myslel a ja som letiskom po celý čas blúdil. Asi budem používať často slovné spojenia ako nikdy predtým alebo po prvýkrát, ale jednoducho celý môj život od mojich 18-tich rokov prežíva len toto. Nikdy predtým som sa totiž nestretol s nikým cez internet a vôbec by som nečakal, že prvého, čo tak uvidím, bude Laku. Mali to byť iní ľudia z fóra (a oni to vedia) ešte vtedy, keď som si vybavoval víza v Bratislave (my sa ešte stretneme ;o)).
Laku bol teda v pohode chalan, necítil som z neho toľkú serióznosť, aká z neho zvykla vyžarovať, keď som si s ním ešte predtým písal na icq. Dokonca sme sa celkom bavili už pri čakaní na našu hotelovú dopravu - shuttle. Hotel Sofitel vyzeral ako na obrázkoch. Nádherne! Na vrátnici sme si vyzdvihli všetko, čo sme potrebovali vrátane uvítacieho kitu k The Sims 3. Keď som si otvoril prvýkrát dvere svojej izby, prepadli ma pocity ako z nejakého filmu. Obrovská posteľ, výhľad na jazero, veľký televízor, kúpeľna s veľkým žiarovkovým zrkadlom a to všetko iba pre mňa! Nemohol som odolať a prvé, čo som urobil, bol skok s topánkami na posteľ :o). Vždy som si to chcel vyskúšať. Škoda, že som si tú izbu veľmi neužil. Doslova som v nej bol asi iba 8 hodín dokopy a to aj so spánkom. Jednoducho som nemal čas a potreboval som čo najskôr vidieť San Francisco, hotel bol totiž v Redwood City. Laku bol veľmi ochotný, a tak sme sa hneď vydali na cestu.
Spočiatku sme nevedeli nájsť správnu dopravu a chvíľu sme po Redwood City blúdili, nevediac sme boli však dosť blízko pri stanici. Späť na hoteli som sa opýtal shuttle-šoféra, ako by sme sa mohli dostať do San Francisca. O chvíľu prišiel s prehľadom časov vlakov Caltrain a vysvetlil mi, z kade máme ísť a kde vystúpiť. Zavolal hneď taxík, sluhovia nám otvorili dvere z hotelu a hodili do taxíka so všetkými vecami, čo sme potrebovali. Zamávali a my sme sa pohli. Celé to trvalo zlomok minút. Ani sme si neuvedomili a boli sme na stanici a neskôr už aj v San Franciscu. Tešil som sa veľmi na mrakodrapy, nevedeli sme kadiaľ ísť, šli sme teda popri moste Bay Bridge. Pomaly sa začalo stmievať a most sa rozsvietil. Laku navrhol cestu k mólu, odkiaľ by sme mohli vidieť aj Alcatraz a slávny Golden Gate. Ja som stále nespúšťal oči z Bay Bridgu, bol obrovský. Keď sme však došli na koniec móla, z druhej strány sa na mňa už nemohol dočkať nádherný nočný pohľad na vysvietené mrakodrapy. Skutočne som sa nevedel z tadiaľ pohnúť, rozplýval by som sa tam azda celú noc. No nedalo sa. S tmou zosilňoval aj chlad a neskôr pri predieraní sa uličkami San Francisca bolo naozaj priam až mrazivo. Cez deň bolo ešte príjemne teplo iba s chladným vetrom. Celí unavení sme sa na hotel vrátili posledným vlakom okolo jednej ráno, spať som išiel o tretej a hneď ráno ma čakal hlavný dôvod cesty - The Sims 3 Fan Day Event. Vstať bolo pre nás oboch ťažké, ale prekonali sme sa. Rýchlo sme sa všetci webmasteri pozoznamovali a udalosť sa mohla začať - viď prvých 5 článkov.
Program, ktorý si pre nás pripravili zabral celý deň. Skončil niekedy po siedmej večer. Na druhú cestu do San Francisca som mohol fotiť opäť iba za tmy a keďže to bol posledný okamih, čo som tam ešte bol, musel som pokupovať kopec darčekov a suvernírov. Uličky miestami boli veľmi rušné. Chlapíci zbierajúci peniaze s ohlušujúcou gitarou a biciami na ulici neboli žiadnou veľkou extravaganciou. Obchod, aký som hľadal som nakoniec našiel a zdržal sa tam vyše polhodinu. Škoda, že čas tak rýchlo bežal a nemal som viac príležitosti vidieť ešte Golden Gate alebo Alcatraz.
